Miesto pochovania je označené náhrobkom. Náhrobok (meceva) sa osadzuje po 11 mesiacoch od pohrebu.Nápis na meceve obsahuje vyryté hebrejské meno zosnulého, hebrejské meno  jeho otca,dátum úmrtia podľa židovského kalendára. Symboly sa umiestňujú v najvrchnejšej časti židovských náhrobkov. Okrem šesťcípej Dávidovej hviezdy a sedemramenného svietnika (menora - memory) či svietnikov trojramenných, päťramenných, nájdeme na nich napríklad smutnú vŕbu, krčah položený v miske, srdce, jeleňov, levy, ruku s perom, dve ruky spojené palcami a ukazovákmi do trojuholníka, kráľovskú korunu… Ide o ilustrovanie spoločenského a náboženského postavenia zosnulého. Tajomnosť identifikovania hebrejských nápisov na náhrobkoch umocňuje i to, že hebrejčina nepozná veľké písmená a číslice sa v nej vyjadrujú písmenami, kde 'číselná abeceda' sa odlišuje násobkom čisla desiatimi. Písmená, označujúce číslovky, sú navrchu vyznačené bodkou. 

 

  No dá sa povedať, že spoločné majú všetky náhrobky nápis  נצב″הn– tihje nafšo/a crura bicror ha-chajim čo prekladáme „Buď jeho/jej duša zviazaná vo zväzku života.

 

 Halacha hovorí aj o tom, že židovský cintorín je to, čo je pod zemou, a že človek je pozemským prachom a pod zemou sa v prach premieňa. Súčasťou tejto premeny sú i náhrobky. Ak náhrobok prirodzene spadne, začne sa rozpadať, podlieha poveternostným zmenám. Lebo spolu so zemou by sa pri dvíhaní náhrobku mohlo hýbať aj hrobom a časťou pozostatkov pochovaných - a tak porušiť ich svätý pokoj.

náhrobky v prvej polovice 19 storočia sú z pieskovca, náhrobky z prelomu storočia do druhej sv.vojny sú už z drahšieho kameňa  z leštenej švédskej žuly, z talianskeho bieleho mramoru, zo syenitu, z vápenca či z umelého kameňa.